Je dôvod sa obávať hrozieb z minulosti ?

 

Je dôvod sa obávať hrozieb z minulosti ?

V slovenskej spoločnosti a v celej Európe v posledných rokoch azda najviac rezonuje téma bezpečnosti. Cítiť sa bezpečne je prirodzená potreba každého človeka. Bezpečie je predpokladom slobodného života, pracovného či osobného. Hrozby pre takéto bezpečie sa v posledných rokoch objavili rôzne. Venujme sa však nateraz len jednej, hrozbe vojny v dôsledku obrody fašizmu.

Hrozba vojny neprichádza z ničoho nič. Dávno pred jej rozhorením sa objavujú indície, ale hlavne má svoje logické príčiny. Pre slovenskú spoločnosť je veľkým nešťastím, že im zodpovedajúcu pozornosť začne venovať príliš neskoro. Až keď sa začnú v médiách, či na sociálnych sieťach objavovať drastické dôsledky reálnej vojny v našej blízkosti, prichádza prebudenie a s ním aj strach. Až keď je tlak na ohrozenie bezpečnosti až príliš reálny. Bežnému človeku nemožno zazlievať, že si za to môže len sám. Hlavná zodpovednosť je na pleciach politických špičiek a predstaviteľov štátu. To oni majú v rukách všetky informačné zdroje a mocenské nástroje. No a v záujme nás občanov je pýtať sa, či ich využívajú správne? Či správne analyzujú prichádzajúce signály a na základe toho, či prijímajú správne opatrenia? Či tak robia v záujme Slovenska a jeho občanov? Našou zodpovednosťou je to od nich žiadať, aby skladali účty za dôveru, ktorú sme na nich delegovali. Našou zodpovednosť je nemlčať, ak je zjavné, že pre bezpečnosť robia málo. A robíme tak?

Poďme sa však trochu venovať základným príčinám, prečo sme sa do súčasného stavu dostali. Mladším generáciám môže byť čudné, že sa vrátime takmer 100 rokov späť, pretože oni to majú z objektívnych dôvodov navnímané inak, alebo vôbec. Pre logické pospájanie všetkých súvislostí je to ale nevyhnutné.

Dvadsiate storočie postupne ukončilo kolonizovanie krajín „tretieho sveta“ štátmi „kolektívneho západu“. Tým samozrejme stratili významné zdroje svojho bohatstva.

Dvadsiate storočie ale ľudstvo zachvátili aj dve strašné svetové vojny, ktoré okrem iného tiež treba vnímať ako snahu nielen zlikvidovať, či podmaniť si iné národy, ale predovšetkým bohatnúť lúpením a privlastňovaním si cudzích zdrojov. Tá prvá v rokoch 1914 – 1918 zásadným spôsobom zmenila architektúru Európy. Súčasne však svojimi devastačnými hospodárskymi a ľudskými dôsledkami zasiala semiačko pre veľkú hospodársku krízu, ktorá sa naplno prejavila koncom dvadsiatich rokov minulého storočia. Dôsledky tej druhej sa však prejavujú dodnes.

V porazenom a hospodársky oslabenom Nemecku po 1. svetovej vojne vzniklo podhubie pre vysokú hyperinfláciu. V roku 1923 sa prvý krát objavilo meno Adolf Hitler v spojitosti s neúspešným pokusom o puč v Mníchove. Oslabovanie ekonomiky a veľká kríza spôsobili narastajúcu nespokojnosť obyvateľstva. Dôsledkom bol výsledok volieb v roku 1932, kedy sa k moci dostala fašistická strana NSDAP, čo sa ukázalo ešte väčšou hrozbou, ako bol kolonializmus. Následne v januári 1933 bol prezidentom Hindenburgom Hitler vymenovaný za nemeckého kancelára. Premenou republiky na nacistickú „tretiu ríšu“ bol nastolený krutý teror voči všetkým odporcom nacistickej politiky. V roku 1935 Nemecko zahájilo novú éru expanzie. V rozpore so zmluvami po skončení 1. svetovej vojny zrušilo medzinárodné záväzky, opäť bolo k Nemecku pripojené Sársko a v roku 1938 tiež Sudety a Rakúsko vykonaním takzvaného „anschlussu“. Ako výsledok Mníchovskej dohody podpísanej 30. septembra 1938 medzi Nemeckom, Spojeným kráľovstvom, Francúzskom a Talianskom bol v marci 1939 vytvorený Protektorát Čechy a Morava. Táto dohoda dostala tiež prívlastky ako „Mníchovský diktát“ alebo aj „Mníchovská zrada“. Francúzsko a Spojené kráľovstvo sa týmto aktom usilovali vyhnúť sa vojne s Nemeckom. Nevyhli sa. O rok neskôr, 1. septembra 1939 napadnutím Poľska Nemeckom vypukla 2. svetová vojna.

Nacistické Nemecko so svojou fašistickou ideológiou nadradenosti a nenávisti napáchalo počas 2. svetovej vojny veľa strašných zločinov vrátane genocídy a útlaku iných, predovšetkým slovanských národov, ktoré nesmú byť zabudnuté. Fašizmus síce bol za cenu viac ako 60 miliónov ľudských životov a obrovských materiálnych, kultúrnych a duchovných škôd porazený, no nebol zlikvidovaný. Táto skutočnosť žiaľ bola v povojnovom období v Slovanskom svete podceňovaná. Naopak, štáty Kolektívneho západu ju premyslene implementovali do nových foriem snahy o ovládnutie Slovanského sveta. Sú známe príbehy významných predstaviteľov fašistického Nemecka, ktorí v západnom svete dostali priestor pre svoje nové uplatnenie.

Pri výročiach víťazstva nad fašizmom si uctievame jeho obete, avšak odkaz obetí a bojovníkov proti fašizmu by nás mal sprevádzať každý deň, keď sa prebúdzame do slobodného mierového rána. Hlavní nositelia zlovestnej fašistickej ideológie boli Norimberským procesom od novembra 1945 do októbra 1946 súdení a odsúdení, no mnohým sa pred spravodlivým stíhaním podarilo utiecť. A nie len to. Našlo sa dosť ochotných im pomáhať a naberať novú silu.

Je namieste otázka, prečo Nemecko bolo kľúčovou príčinou rozpútania dvoch svetových vojen? Je predsa dostatok historických dokumentov, ktoré definujú príčiny a dávajú aj odpovede na túto otázku. Je však namieste aj iná otázka. Prečo bolo Nemecku po porážkach v dvoch svetových vojnách opäť dovolené porušiť dohody? Prečo mu bolo v rozpore so Záverečným protokolom Postupimskej konferencie z roku 1945 opäť umožnené realizovať militantnú a nátlakovú politiku. Ak sa obmedzíme len na aktuálnu súčasnosť, ktorá je samozrejme vyvrcholením procesu, ako je možné, že nemecký kancelár Friedrich Merz môže s takou ľahkosťou hroziť Slovensku, že ak sa bude naďalej odkláňať od spoločného smerovania Európskej únie, môže prísť o prístup k fondom EÚ? Túto vyhrážku vyslovil v spojitosti so schvaľovaním 18. balíka sankcií proti Rusku. Nie sú tu viditeľné určité paralely diktovať iným národom, ako tomu bolo aj pred druhou svetovou vojnou zo strany fašistického Nemecka?

Tu je možno vhodné malé odbočenie.

Vytvorenie Európskej Únie bolo len krycím manévrom ako kolonizovať
strednú a východnú Európu, tzv. "postsocialistické štáty". Toľko
ospevované "dobiehanie Západu" bola a je len rozprávka pre naivných
liberálnych hlupáčikov, ktorí sa stali pre ten Západ len užitočnými
idiotmi, mnohí z nich dobre zaplatení západným kapitálom, aby oklamali
vlastných spoluobčanov (ako Havel, Schwarzenberg, Mikloš, Dzurinda
atď...).

V plánoch Západu nikdy nebolo, aby sme ich ekonomicky dobehli. Západné štáty prišli po 2. svetovej vojne o svoje stáročia budované kolónie v Afrike a v Ázii, ktoré storočia vyciciavali a na ich úkor si zvyšovali svoju životnú úroveň. Po národnooslobodzovacích bojoch v Indočíne a v Afrike v 50-tych a
60-tych rokoch 20. storočia o tieto svoje kolónie prišli a to zahájilo
sériu ekonomických kríz v Západnej Európe, ktoré sa riešili čoraz
väčším tlačením ničím nekrytých papierových peňazí, zrušením zlatého
štandardu a zadlžovaním Západných štátov. Po páde komunizmu si však Západné štáty uvedomili, že je zbytočné mať kolónie na druhom konci sveta, keď ich môžu mať hneď za hranicami v bývalých SOCIALISTICKÝCH štátoch... ZÁKLADNÝM ZNAKOM každej kolónie je TO, že ZISKY Z KOLÓNIE SA VYVÁŽAJÚ ZA HRANICE !!! a zvyšujú životnú úroveň krajiny, ktorá kolonizuje... Nebola EURÓPSKA ÚNIA vytvorená Západom okrem iného aj ako NÁSTROJ SPRAVOVANIA A DOHĽADU "Západu" nad svojimi KOLÓNIAMI V STREDNEJ A VÝCHODNEJ EURÓPE ?! Skúste hľadať odpoveď aj sami.

Slovensko sa však v tejto situácii neocitlo náhodne. Ožívanie fašizmu, či skôr neofašizmu v rôznych podobách je v posledných desaťročiach možné pozorovať vo viacerých európskych krajinách. Podhubie tomu vytvára nestabilita a nejednotnosť väčšinou koaličných vlád, rôzne ekonomické a politické krízy a tiež nedôvera verejnosti k demokratickým princípom. Pre štáty Kolektívneho západu vo vzťahu k Slovanskému svetu a predovšetkým k Rusku dominuje nový prvok. Keďže priama vojenská konfrontácia ani Napoleona ani Hitlera nebola úspešná, je uplatňovaná nová forma pokusu o ovládnutie tohto priestoru.

• Zlikvidovanie jednoty Slovanského sveta odpútaním satelitov od Ruska rozpadom Sovietskeho zväzu a Varšavskej zmluvy a ich postupné dostávanie pod vplyv a hlavne do závislosti od krajín západnej Európy;

• Zástupná vojna medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá má Rusko vojensky oslabiť a vyčerpať a súčasne prehĺbiť nenávisť zo strany niekdajších spojencov;

• Ekonomicky sankčným spôsobom Rusko oslabiť a vyvolať tak vnútorné pnutie v spoločnosti a vlnu odporu;

• Pokúsiť sa na základe tohto vývoja o zmenu režimu ochotného so Západom rokovať podľa jeho podmienok.

Poznámka: Ekvivalentný scenár bol aplikovaný v menšom rozsahu pri rozpade bývalej Juhoslávie a vojne na Balkáne v 90. rokoch.

Fašizmus má podľa rôznych autorov rozličné podoby a je možné ho preto dnes identifikovať v mnohých štátoch. Vo všeobecnosti však možno povedať, že ide o rôzne formy násilia proti demokratickým slobodám. To neplatí len v národných štátoch. Dnes je tento trend výrazne prítomný aj v samotnej Európskej únii, predovšetkým voči malým a hlavne neposlušným. Je teda dôvod sa obávať tohto trendu? Je, pretože v slovenskej spoločnosti sme sa už dostali do stavu, kedy sú odvážlivci poukazujúci na nebezpečné dôsledky popísaného stavu často označovaní za nebezpečných extrémistov a treba sa s nimi vysporiadať. Možno preto majú mnohí strach sa k inému názoru vychádzajúcemu z objektívnej pravdy priznávať. Naši predkovia našli odvahu a odhodlanie sa v Slovenskom národnom povstaní vzoprieť ponižovaniu a zotročovaniu aj za cenu vlastných životov aby sme mohli žiť v mieri a slobodne. V mieri zatiaľ ešte stále žijeme, ale žijeme aj v slobode? Aj v Slovenskom národnom povstaní boli medzi Slovákmi kolaboranti s fašistami, pretože si mysleli, že im to zaistí budúcnosť. Ich naivita bola prevalcovaná realitou. Dnes má každý možnosť sa rozhodnúť akú budúcnosť sebe aj svojim potomkom chce pripraviť. Ani dnes sa to nezaobíde bez odvahy a odhodlania. Treba sa len rozhodnúť.

Neoddeliteľnou súčasťou tejto témy je aj NATO. O tom však bude samostatný článok.

Autor :Pavel Marko

Prezident Únie vojnových veteránov SR, člen Ústrednej rady SZPB